Byť vegetariánom nie je až taká veda. U mňa fakt, že nechcem jesť mäso, prišiel postupne. Už ako malé decko som nechcela jesť ryby. Starký bol rybár, takže som videla, ako sa chytajú, ako sa pitvú a ako sa mrazia. Keď sa varili, smrdel celý dom a dodnes sa mi z toho dvíha žalúdok. Ani mäso som veľmi jesť nechcela. Musela som, deti predsa musia poslúchať, ale vždy to bol boj, dlho trval a aj tak som ten rezeň nezjedla celý. Teraz, o pár rokov neskôr, si už sama môžem zvoliť cestu, ako chcem ísť. Choroba mi značne urobila škrt cez rozpočet, nemôžem jesť, čo chcem, len to, čo môžem. A ak to poruším, bez servítky môžem povedať, že skapínam - nemôžem dýchať, mám zrýchlený tep, neskutočnú arytmiu a niekedy sa pridá migréna, kŕče a závraty. Nejem, čo nesmiem, lebo cítim, že moje srdiečko už dostalo tak veľmi zabrať, že ho nechcem vystavovať ďalšej záťaži. Ešte nie. A tak nejak som vyradila mäso. Aj preto, že nie vždy ho môžem a aj preto, že raz som videla malinké prasiatko, ako bolo celé upečené. No a ja som si len so slzami povzdychla, že mi ho je ľúto. Nikomu neberiem jeho spôsob života. Nikomu nehovorím, že ži a nechaj žiť. Každý má právo výberu. Ja som si vybrala, mäso jednoducho nechcem jedávať. Kým ma histamín nejedoval tak ako teraz, obľubovala som vynikajúce vegánske nátierky Patifu.
