Veľmi ma mrzí, že v posledných dňoch nemám čas písať. Ani články na blogu, ani na pokračovanie mojich poviedok. Učenie ma úplne pohltilo, vzalo mi všetku energiu a chuť do života  a najhoršie na tom všetkom je, že sa bojím toho, že štátnice nezvládnem. K tomu sa pridalo príšerné počasie, šialene mi chýba slniečko a možnosť učiť sa niekde v záhrade obklopená kvetmi a bzučaním včielok. Každopádne, budúci utorok sa to zmení a buď budem magister, alebo zúfalec, ktorému sa to nepodarilo :) Dnes by som vám chcela odhaliť ďalšiu z mojich básní.

                                               Schody

Schody, ľudia okolo a samota duší,

len svetlo lampy súmrak ruší.

Myšlienky mi plávali kamsi do sna,

netušiac, že jeden je blízko mňa.

Schody nám dali ten pocit slobody,

poskytli oddych a iné výhody.

Napríklad pohľad či dotyk dlane,

silu hrdinov či plachosť lane.

Nevediac kam, dolu som zišla,

kde zmätok bol a láska ma našla.

Kde bolesť s ľahkosťou zmizne

a hladný či sýty do rozkoše hryzne.

Zrazu pri potknutí padám na zem,

mysliac si, že neprídem viac sem.

Dve ruky mocné ma do svojich berú,

zvedavé otázky sa na povrch derú.

So strachom som vstala, pozrela hore,

bola som v rozprávke, nie v nočnej more.

Na tú tvár určite nezabudnem viac,

nech pôjdem hocikam, bárs i na mesiac.

Nevidela som posmech, len obavu,

či nikde necítim bolesť bodavú.

Podal mi ruku a tú moju stisol,

volá sa Daniel, úsmev sa blysol.

Ešte stále na neho bez slova hľadím,

on je pokojný, na to si vsadím.

Kým moje ruky sa studené chvejú,

jeho oči nežne hľadia a trocha sa smejú.

Vďačne sa predstavím, zas ruku podám,

silu, ktorú strácam, si takto dodám.

Akosi nechtiac sa v tých očiach stratím,

nepoznám cestu, späť sa nevrátim. 

Kladiem si otázku, čo na ňom vidím?

Veď vždy sa len srdcom riadim.

Nuž dobre, odpoveď musím vedieť,

je to lepšie než len nečinne sedieť.

Vidím tvár, čo vážna, no hlavne hravá je,

ktorá k prahu dospelosti pomaly speje.

Tvár, v ktorej sa zračí len mladosť,

ktorá zdravia a šťastia má dosť.

Vidím ruky, ktoré hudbu milujú,

keď saxofón pevne a jemne zvierajú.

Ruky, v ktorých drží perá a zošity

a vo mne sa zrazu miešajú pocity.

Hoci i ja ešte stále lavice deriem,

lekcie k maturite pomaly beriem.

On si z nej ťažkú hlavu nemusí robiť,

jemu bude tortu menej sviečok zdobiť.

Je mladší, to ma trápi, ale i láka

a city mi nezabrzdí brzdiaca páka.

Celkom ma opantal svojím čarom,

akoby ma obdaril najkrajším darom.

Schody sa prázdnia, musím už ísť,

sľúbim, že dnes ešte stihnem prísť.

Po ceste hore tvár sa mi smeje,

len slepý nevidí, čo sa tu deje.

Do mojej mysle vkráda sa tieň,

rozširuje sa zoznam neprajných mien.

Ja som vraj stará a on pre mňa mladý,

som vraj mrcha, čo život si ním sladí.

Srdce ustupuje, to rozum mu káže,

city v ňom snáď ustrážia stráže.

Nie, nie, už sa k nemu nesmiem vrátiť,

lebo by som ho mohla navždy stratiť. 

Ešte by ho otrávili tie jedovaté reči,

jeho nevinné idey by boli jak v kŕči.

Mám mu vari pokaziť obraz tých ľudí,

ktorých má rád a podľa nich súdi?

Na jednej strane sú to len zmije,

od ktorých čašu s jedom denne pije.

Na druhej strane chcú ho len chrániť.

Ale predo mnou? Budem sa brániť.

Vediac už kam, po schodoch som zišla,

kde zmije boli, kde láska ma našla.

Celkom miznú všetky obavy,

stratia sa zmije, stratia sa ohavy.

Sme len my dvaja, len naše svety,

načo sú slová, načo sú vety?

Jeden pohľad povie viac ako slová,

každá minúta je skúsenosť nová.

Nežne mi šepká, celú ťa ľúbim,

už nie som to ja, už nie som hrubým.

Po týchto slovách chvejem sa šťastím,

čierne myšlienky v duchu čistím.

Vyznáva mi lásku a ja sa tak bojím,

 sama proti celému svetu stojím.

Nikto ma nechápe, otec i mama,

bez neho by som bola celkom sama.

Nikto mi neverí, že po ňom túžim,

ako terč urážok všetkým slúžim.

On to nevidí, veľa toho nechápe,

on má v hlave čisto, nikde netápe.

Už to nie je o tom, čo chcem len ja,

teraz je tu on, sme na to dvaja.

Kým on ja pokojný a vidí len jasno,

ja cítim v okolí hnusné dusno.

Neznesiem, ako ich urážky vyzerajú,

ako po nás dvoch drzo zazerajú.

Aj Danielovi sa pomaly otvárajú oči

a odo  mňa zrazu častejšie bočí.

Vidím, že jed v ňom zasiali hlboko,

aj Snehulienka zjedla zlé jablko.

Dosiahli, čo chceli, rozdelili nás, 

život je ako neúnavný bežiaci pás.

Schody, ľudia okolo a samota duší,

ani svetlo lampy súmrak neruší.

Myšlienky mi plávali kamsi do sna,

vedela som, že jeden bol blízko mňa.