Jedna z mojich prvých básní

17:30

Dnes by som Vám rada ukázala jednu z mojich prvých básní :) Tie som začala písať veľmi dávno, ešte na strednej. Sprvu som si myslela, že to nedokážem. Potom však prišli rôzne sklamania a slová išli na papier samé. Vtedy som pochopila, že skutočné emócie musí človek zažiť, aby ich verne zobrazil  v knihe, v maľbe či v sochárstve. Tie diela sú obrazom duše, snahou ukázať svetu našu tvár a bolesť, radosť, lásku, nenávisť, ktoré v sebe nosíme. Dúfam, že sa Vám bude páčiť :)


                                            Pád a vzlet


Ľudská hlúposť nepozná hraníc,
chcela som ujsť z mnohých staníc.
Keď som ľúbila, bola som hlúpa,
na nehu a city som nebola skúpa.

Chcela som brať, no hlavne dávať,
už som pochopila, že neviem plávať.
Nikde tu nie je nič, čoho sa chopím,
cítim, že sa naozaj pomaly topím.

Voda je zrazu všade vôkol mňa,
je to úplná strata začiatku dňa.
Posledné lúče slnka sa mi strácajú,
v zradnej hlbočine sa údery vracajú.

Svetlo rána zostáva nad hladinou,
musím sa rozlúčiť s mojou pevninou.
Už sa nevládzem od dna odraziť,
na cestu so zubatou môžem vyraziť.

Špinavá voda kruto oči mi reže,
bráni mi v úniku, je ako mreže.
Nevidím nič, svet sa mi zahmlieva,
ako keď sa v lete na večer stmieva.

Vlasy mi vejú sťa čierna zástava,
jazda životom celkom mi zastáva.
Vpletajú sa mi do nich riasy zelené,
na brehu riek mi vždy boli milené.

Ústa plné smrti nemôžu hovoriť,
na suchu ma nikto nevedel pokoriť.
Každý mi veril a vždy ma chápal,
po mojich radách nikdy netápal.

V ušiach mi znejú pohrebné zvony,
nikto nepočuje moje žalostné stony.
Ryby vôkol mňa plávali mlčky,
Sú farebné a pripomínajú hračky.

Necítim strach, len malú zvedavosť,
je to taká dievčenská pochabosť.
Chcem vedieť, či nebudem, keď svet bude,
či bude veselý alebo podľahne nude.

Tá voda s príchuťou konca ma desí
a všetko pozemské sa mi hnusí.
Stále sa ponáram hlbšie a hlbšie,
Vidím, že moje ruky sú oveľa bledšie.


Môj anjel strážny márne ma chránil,
v hlúpostiach a riskoch mi bránil.
Nedokázal mi zabrániť v diele skazy,
akoby ma pod kožou štípali mrazy.

Zrazu mi krv zo žily prýšti,
vo vode sa sťa diamant blyští.
Darmo však hľadám na tele rany,
už sa otvárajú pekelné brány.

Bojím sa, lebo navôkol vládnu pereje,
už nikdy nepocítim, ako vietor veje.
Nezbedne sa už nebudem vonku hrať
a jesenné lístie spred domu brať.

Je tu tma, svetla tu už dávno niet,
akoby tu život nebol stovky liet.
Mŕtve duše živých tu mĺkvo sedia,
o príšernom osude svojom vedia.

Len tak sedia a túžobne čakajú nič,
nerozhýbe ich prosba či dlhý bič.
Sú mŕtvi? Ja stále život v sebe cítim,
dlho nevydržím, k záhube sa rútim.

Snažím sa vyplávať, no niečo ma drží,
je to skoro ako stisk mocných paží.
Kopem, kričím, no všetko je zbytočné,
len diabol to považuje za výnimočné.

Už nemám sily na ďalšie činy,
zožierajú ma vlastné i cudzie viny.
Som tam, kde niet viac cesty späť,
duša moja, radšej preč rýchlo leť.

Už nevládzem a strácam vedomie,
prečo som len nepočúvala svedomie.
Vravelo mi, že ďalšia láska zasa bude,
ako keď sa zaplní vínom prázdno v sude.

Ale ja hlúpa som vôbec neverila,
koľko rán som si tak uštedrila.
Teraz tu preto zbytočne trpím
a peklo žeravými slzami kropím.

Zo strachu a únavy zatváram oči,
skutočne už stojím smrti zoči-voči.
Cítim dlhý pád do prekliatej temnoty,
takto sa prichádza o ľudské život

Na perách zrazu cítim bozky anjelov,
akoby počujem kroky sŕn a danielov.
To nie zver lež tlkot môjho srdca je,
znovu dáva na známosť, že bije.

Anjeli ma pomaly k nebesiam vlečú,
slzy a kvapky dažďa tvárami tečú.
Ešte jednu šancu vraj mi chcú dať
a stále budú pri mne verne stáť.

Ešte okamih a zas pri rieke stojím,
výziev života sa tuším už nebojím.
Aj keď trpím, stáva sa aj horšie
a človek sa dostane do hrobu skoršie.

Láska nás učí robiť hlúposti,
no s nimi sa objavia aj starosti.
Chceme brať, no hlavne dávať,
spoločne riekou života plávať.

Aké je úžasné znovu dýchať vzduch,
môj život bol ako začarovaný kruh.
Chvíľu smútok, radosť a hneď pád,
pocit, že nie je nikto, kto ma má rád.

Až bozk anjela mi ukázal cestu,
ako žiť šťastne a vyhnúť sa trestu.
Každý si vždy dlhú cestu prejde,
kým toho svojho anjela nájde.

You Might Also Like

5 Vaše komentáre

  1. krásne, stotožňujem sa s tým :) :/

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jedna z tých, čo vznikli po sklamaní :) Čo už, aj také sa stáva :/

      Odstrániť
  2. to poznam....je to naozaj bludny kruh a pad na same dno...ale cas zahoji vsetky rany aj ked je to klise je to naozaj tak...clovek moze najst utechu a stastie i v inych veciach ako je velka laska 😊

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Keď som mala 16, básní ako táto bolo omnoho viac :) Ale dnes viem, že človek sa učí s vekom a že všetko, čo prežil, ho formuje... a potom sa na veci dokáže pozerať z iného uhla pohľadu :)

      Odstrániť

Veľmi pekne ďakujem za všetky Vaše komentáre :) Chcem Vás poprosiť, aby ste mi do komentárov nevkladali odkazy na Giveaway. Ďakujem :)

Instagram

Subscribe